Večera z obmedzeného počtu ingrediencií
„Odvahu a inšpiráciu. Pretože tu sa snažíme tancovať a neuhýbať,“ spieva hrdinka 8-minútového upratovacieho muzikálu Sebastiána Lelia. „Vidím hrdzu v kútoch kuchyne i svojej duše.“ 18 režisérov počas karantény nakrútilo krátke filmy v obmedzených podmienkach svojich domovov. Vznikla z nich antológia s názvom Homemade.
Kolekciu producentsky zastrešil čilský režisér Pablo Larraín a réžiou sa na nej podieľajú Paolo Sorrentino, Ladj Ly, Maggie Gyllehaal či Ana Lily Amirpour. Je reakčnou kronikou karanténneho obdobia pandémie COVID-19, ktoré filmárom prinieslo obmedzenia formálne pripomínajúce radikalizmus Dogmy 95. Larraín oslovil filmárov zo všetkých kontinentov. Ako domácu úlohu im zadal krátke filmové cvičenia. „Je to ako usporiadať večeru s tým, že môžete použiť len ingrediencie, ktoré máte doma k dispozícii,“ znie Larraínov komentár.
„Mama, toto nikdy neuvidíš. Viem, že nepozeráš Netflix.“
Sériu filmov s dĺžkou do 10 minút sprístupnil Netflix ako samostatné krátke filmy, ale dá sa vnímať aj ako plynulé pásmo so samostatnou dramaturgickou výstavbou. V úvode ju rámcuje Ladj Ly referenciou na vlastný celovečerný debut Bedári (2019), ocenený v Cannes cenou poroty. Chlapec tu vypúšťa dron do izolovaného mikrokozmu predmestia, pozostávajúceho z uzavretých bytových buniek a ich viac a menej šťastných obyvateľov.
Ocitáme sa v obývačke Paola Sorrentina, v tomto prípade kulise vatikánskej knižnice, kde sa rozohráva príbeh stretnutia dvoch osamelých plastových figúrok. Pápež a kráľovná Alžbeta sa spolu neplánovane ocitnú v karanténe vatikánskeho sídla. Režisér na rozpovedanie príbehu využíva všetky dostupné scénografické pomôcky svojho obydlia. V kuchyni dôjde k šokujúcemu odhaleniu, že hlava Veľkej Británie nevie uvariť čaj. Sorrentinovo ovládanie filmovej reči vedie diváka k plnému emočnému zásahu aj napriek tomu, že namiesto živých hercov sa díva na neproporčné figúrky z obchodu so suvenírmi. Jeho príspevok je jedným z najpodarenejších momentov antológie.
Dramaturgia pásma ponúka najrôznejšie prístupy k látke, od inscenovaných žánrových filmov k osobným videodenníkom. Izolácia sa kreatívne pretavila do zvolených technických prístupov, od využitia zoomu (Larraín) whatsappovej skupinovej konverzácie (Nyoni), voyeurského dronu (Ly), iPhonu namiesto kamerovej techniky (skoro všetci) až po analógové denníkové zápisky. Rachel Morrison píše audiovizuálny list svojmu päťročnému synovi, Gurinder Chadha otvára dvere do svojej energicky eskalovanej domácnosti s dvomi dospievajúcimi deťmi, ktorá sa pod vplyvom zlúčenia v izolácii zásadne stmelí. Johnny Ma nakrúca v karanténe v Mexiku vyznanie svojej matke, ktorá ho zrejme nikdy neuvidí, pretože nepozerá Netflix a so synom nie je v kontakte. Pásmo uzatvára apokalyptický denník Any Lily Amirpour, jej cesta bicyklom po vyľudnenom hollywoodskom chodníku slávy. „Ako by som mohla tvoriť fikciu, keď sa nám priamo pred očami odohráva science-fiction?“
Kvalitatívna nevyváženosť jednotlivých domácich úloh vo výsledku nevyrušuje. Koncepcia spojenia režisérskych začiatočníkov (Gyllenhaal, Stewart) s etablovanými tvorcami podporuje formát hry a hodí sa do skladačky improvizácií, ktoré často vznikali v priebehu len niekoľkých hodín či dokonca minút (jednozáberovka Nadine Labaki a Khaleda Mouzanara počas polnočného hereckého výstupu ich dcéry a plyšového jednorožca). Ostatne, práve krátky film dokáže uniesť všetky formy experimentovania, kreativity a spontánnosti gesta a zachovať si pritom čistú autentickú výpoveď. Pásmo Homemade vo svojej rozmanitosti zakonzervovalo paletu emócií, ktoré sa po týždňoch medzi štyrmi stenami hmýria v našich hlavách, a to z neho robí dokument kolektívnej pamäti.
Ostáva dúfať, že filmy si dokážu nájsť cestu k divákom artovej kinematografie a k matke Johnnyho Maa aj cez tento distribučný kanál.
Alexandra Gabrižová
Text bol v pozmenenej verzii pod názvom „Dokument kolektívnej pamäti“ publikovaný v mesačníku Film.sk 8/2020.