…a tak je to správne

Nie je to tak dávno, čo som v britskom denníku The Guardian natrafila na starší rozhovor s mojou obľúbenou autorkou poviedok, nemeckou spisovateľkou Judith Hermann. V nedlhom rozhovore vysvetľuje: „(…) nie je to spisovateľ, kto rozhoduje o dĺžke textu, text samotný o tom rozhodne. Niekedy sa príbeh skončí sám od seba, nájde si vlastný koniec. Keď sa to stane, je to niečo úžasné, tak trochu magické. A tak je to správne.“ Myslím si, že to platí nielen pre literatúru, ale aj pre film.

Od vysokej školy s malými prestávkami pracujem s krátkym filmom. Aj preto ma prekvapuje, že na Slovensku stále neexistuje jeho systematická (finančná či nefinančná) podpora. Mohla by totiž pomôcť pochopiť možnosti a význam krátkometrážneho formátu a v konečnom dôsledku tak prospieť celému audiovizuálnemu prostrediu. Veď ešte aj taký skúsený režisér ako Pedro Almodóvar potreboval pri príprave svojho ďalšieho celovečerného filmu experimentovať, a tak natočil krátky film The Human Voice, ktorý mal premiéru začiatkom septembra na filmovom festivale v Benátkach. Možnosti a obmedzenia krátkeho formátu ho nadchli natoľko, že už teraz ohlásil vznik ďalších dvoch krátkych filmov.

Možno by nám na začiatok stačilo málo. Pozitívny signál, odvážny prvý krok. Napríklad také odovzdávanie národných filmových cien Slnko v sieti by sa mohlo rozšíriť o kategóriu krátkometrážnych filmov. Štatút týchto cien sa totiž medzi rokmi 2014 a 2016 zmenil tak, že kategória hraných krátkych filmov z neho vypadla a nevrátila sa tam ani po úspechoch slovenských „kraťasov“ v zahraničí. Inšpirovať by nás mohol napríklad letmý pohľad na udeľovanie Českých levov. Doteraz udeľovali Cenu Magnesia pre najlepší študentský film, od budúceho ročníka k nej pribudne aj samostatná cena pre krátky film. Pritom vôbec nejde len o oceňovanie samotné. Ide o gesto, o uznanie, že aj krátky film je film, že aj tvorcovia krátkometrážnych filmov sú skutoční tvorcovia a ich diela si zaslúžia našu (aspoň kratučkú) pozornosť.

Veď ak by Judith Hermann, Danilo Kiš, Isaak Babeľ, Ernest Hemingway, Bruno Schulz, Anton Pavlovič Čechov, Jorge Luis Borges, Julio Cortázar, Franz Kafka, Robert Walser, Raymond Carver, Etgar Keret či mnohí ďalší písali iba poviedky, boli by azda horšími spisovateľmi? A čo nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Alice Munro, ktorá píše iba poviedky? Ak niekto dokáže pútavo vyrozprávať príbeh, je jedno, či je výsledok dlhý, alebo krátky. Myslím si, že to platí nielen pre literatúru, ale aj pre film.

Soňa Balážová

Text bol publikovaný v mesačníku Film.sk 10/2020 v rubrike Myslím si.