Členky prvého afganského orchestra majú 12 až 18 rokov, v ich krajine to je vek na vydaj. Marzia hrá v orchestri na husle, cez jej optiku sledujeme dni na konzervatóriu a v detskom domove, vnímame realitu, ktorá obklopuje ju aj jej sny. Dievčatá sa pripravujú na koncert v Európe, kde sa stane neočakávaná vec: štyri členky orchestra sa rozhodnú emigrovať. Citlivý portrét prežívania dospievajúceho dievčaťa nám pomôže pochopiť dôvody, prečo utiecť aj prečo zostať vo vlasti. Paralela so železnou oponou pred rokom 1989 nám zrazu posúva afganský príbeh do úplne inej perspektívy.